Postřehy ženy s AS

"Ľudia s AS potrebujú 'životného kouča' (kouč-tréner), ktorý im pomôže zapadnúť medzi ostatných." Myslím, že to najviac vystihuje akú pomoc aspíci potrebujú. Takého "životného kouča" potrebujú aspíci celý život, nielen v detstve.


 Vonku sa ako tak snažíme a doma na nás všetko spadne. Veľmi mi to pripomína účinok alkoholu. Vonku vypijem pohár vína a nič. Prídem domov, uvoľním sa a zrazu mi alkohol udrie do hlavy tak, akoby som vypila celý sud. Podobne mi udrie do hlavy aj stres z pobytu vonku, medzi ľuďmi. A tak, keď prídem domov, stačí už iba iskra a explodujem. Preto som mamu naučila, aby si ma polhodinu (max. hodinu) po príchode domov vôbec nevšímala. Tú pol až hodinu využijem na spamätanie sa a až potom som schopná opäť normálne fungovať. Ráno tiež potrebujem aspoň tú polhodinku aby som nabehla na normálny režim. No a večer som už o ničom. Som príliš unavená na to, aby som bola schopná čokoľvek riešiť. 
nehovorím o fyzickej únave, ale o psychickom preťažení. Preto navrhujem aby ste v čase takéhoto preťaženia dávali aspíkom iba fyzické úlohy, nie psychické (do toho patrí aj rozprávanie).


- Každý prípad treba riešiť zvlášť a priamo na mieste. Ak dieťa splachuje viac krát, treba mu ukázať ako zistí či už je spláchnuté alebo nie (pozrieť sa do mísy či je voda čistá, priezračná. Ak je, netreba splachovať, ak nie je treba spláchnuť). To isté so zapínaním vypínača svetla. Pri praní dobrej chuti ho naučiť, že keď mu odpoviete "Ďakujem," už to nemá zopakovať. Ak to predsa len zopakuje, ignorujte to. Ak s tým bude mať naďalej problém, naučte ho, že dobrá chuť sa preje vtedy keď prvý krát vezme príbor do ruky. No a to sa pri každom jedle robí iba raz. Rovnako ako aj prianie dobrej chuti sa pri každom jedle robí iba raz.


Ohľadom empatie u aspíkov ide o to, aby poznali emócie či situáciu do ktorej sa majú vcítiť. Ťažko sa vcítiť do niečoho, čo je neznáme, nepoznané. 
Napr. ja som nevedela plakať a tak som sa nevedela vcítiť do plačúcich ľudí. Úplne najhoršie to bolo, ak plakali od radosti, z dojatia či v romantických situáciach. Takže čo nepoznáme, do toho sa ťažko dokážeme vcítiť. Ale väčšinou sa to vekom a hlavne osobnými skúsenosťami dosť zlepší.


Neviem čo je "emočná inteligencia", ale podľa výskumov aspíci majú problém práve v tom, že cítia až príliš veľa emócií, vrátane emócií ostatných a majú problém sa vyrovnať s toľkou intenzitou emócií (svojich i druhých). Takisto majú problém vyjadriť svoje vlastné silné a väčšinou aj komplikované emócie. Vy emócie vyjadrujete zjednodušením, ale aspíci aj pri emóciách vnímajú odtiene (detaily) jednotlivých pocitov a nevedia ich vtlačiť do zjednodušenej verzie typu: "Mám ťa rád". Ak som musela verbálne vyjadriť emócie mala som rovnaký pocit, ako keby som sa chcela vtesnať do kostýmu menšieho o niekoľko čísiel. 

Empatia - tu platí staré porekadlo: "sýty hladného nepochopí". Bežný človek sa nevie empaticky vcítiť do nás (aspíkov) a ani my sa nevieme empaticky vcítiť do vás. Toto porekadlo platí pri všetkých ľuďoch, ktorí sa nejako odlišujú. Čím väčší rozdiel, tým menšia šanca na vzájomnú empatiu.


Treba skúsiť sa ho spýtať čo ho na tom, čo ste povedala, zabolelo. Mohlo to byť slovo, ktoré vníma ako bolestivé, alebo tón hlasu.


Výstižný výrok asi všetkých ľudí s AS: 
"I’m doing the best I can. 
Please try to meet me halfway."

"Robím čo môžem.
Prosím, skúste so mnou stretnúť na polceste."
To je ta katastrofa!!!! Obě strany děláme co můžeme a bohužel nekopeme tunel proti sobě, abychom se setkali, ale tunely dva. Vydáme spoustu energie a výsledek žádný. :-(


Pri výchove každého dieťaťa, nielen aspíka, treba neustále improvizovať, hľadať a skúšať. Pri aspíkoch obzvlášť. Ani pre nich neexistujú univerzálne rady.