Komunikace je umění

Líbil se mi názor jedné ženy s Aspergerovým syndromem a s jejím svolením vám ho sem vkládám:
(podobné téma jsem nedávno rozebírala s Eliškou... vůbec tomu nerozuměla)

Bez ohľadu na to, či ide o človeka s fyzickým handikepom alebo kohokoľvek iného, ak vás niekto obviňuje z nedostatku empatie, alebo z niečoho ešte horšieho je to preto, že ste neurobili tieto kroky:

1. prejav záujmu – napr. vetami typu „Ako to zvládaš?“, „Ako to dokážeš?“
2. prejav pochopenia (pokus o empatiu) - „Musíš to mať ťažké,“ alebo „Neviem si ani predstaviť aké to je.“
3. prejav uznania – „Si šikovná,“ a pod.

Splnenie týchto 3 základných krokov stačí aby ste pôsobili dostatočne empaticky. To ma naučila mama, keď sme chodili vybavovať na úrady a funguje to asi na každého, pretože každý človek má pocit, že ho druhí nechápu. Hendikepovaní sa cítia nepochopení viac ako bežní ľudia. Rôzne názory, rady, môže hendikepovaný vnímať ako kritiku, alebo nátlak, že pre svoju integráciu nerobí dosť. Obviňovaním zdravých sa potom iba bráni. Jedinou vhodnou reakciu na takéto obviňovanie je ospravedlnenie. A to aj vtedy, keď netušíte, čo ste spravili zle. Ospravedlnenie vám umožní začať odznovu, od bodu 1 (záujem) atď.

Ohľadom rôznych nápadov ako sa vcítiť do druhých a pod., čo takto: nevynechávať z toho vciťovania tých druhých, ale nechať to na nich. Nechajte ich vyrozprávať sa z toho, ako to cítia, ako to prežívajú, bez odsudzovania, kritiky. Ľudia pričasto hovoria vety typu „Ja viem“, „Chápem ako to myslíš“ a to skôr, ako nechajú toho druhého vôbec dohovoriť. Tým iba vyvolajú na druhej strane pocit frustrácie. Napr. raz som volala kamarátke do nemocnice a keď mi na otázku ako sa má, povedala, že nie dobre, namiesto prejavu pochopenia som urobila tú istú chybu ako mnohí iní, lebo som povedala niečo také ako že si to viem predstaviť a pod. Na to mi kamarátka veľmi zlostne odsekla „Nie, nevieš. Ničomu nerozumieš!“ Mala pravdu, nikdy som nebola v jej koži. Tak som jej povedala „Máš pravdu, prepáč.“ Okamžite sa upokojila a už bola schopná hovoriť o tom, ako sa cíti. Je dôležité ľudí nepresvedčovať silou mocou o tom že im rozumiete, keď tomu tak nie je.

Malý tip pre aspíkov: ak vás odbijú, alebo vysielajú rozporuplné signály, alebo tvrdia, že nič nechcú a pod., treba sa uistiť či tomu naozaj tak je: "Naozaj chceš aby....", "Myslíš to vážne?" Ak odpovedia, že "naozaj", alebo "vážne", tak naozaj chcú aby ste prestali. Keď sa znovu stretnete, alebo sa ocitnete v rovnakej či podobnej situácii, treba sa znovu spýtať na tú istú vec, ktorú predtým NT zamietli.
Napr. spýtali ste sa mamy, či nechce pomôcť, povedala že nie. Overíte si to otázkou "naozaj?" ak potvrdí, že naozaj, tak môžte odísť. Ale keď znovu vkročíte do kuchyne a ona stále niečo robí, očakáva sa od vás, že sa spýtate ZNOVA.
Pravidlom je, že 2 slovíčka "vážne" a "naozaj" sú čarovné. Všade som sa stretla s tým, že ak človek použil jedno z tých slov vo vete, znamenalo to, že tentoraz to myslí naozaj tak, ako tvrdí.

 Ale pamätajte si, že to myslí vážne len TENTORAZ. Nabudúce sa musíte spýtať znova. A dokiaľ znovu nepovedia slová ako "vážne" alebo "naozaj", tak ich odpoveď v podstate nič neznamená. Preto sa musíte uistiť, že tým nemyslia presný opak toho čo hovoria.

EA