Láska v podání ženy s AS

Poprosila jsem jednu dospělou ženu s Aspergerovým syndromem, zda bych mohla její příspěvek otisknout na svém blogu. Ona souhlasila  a já jí za to moc děkuji. Jen díky lidem s AS a jejich upřímnosti můžeme pochopit svět autistů.


Niekde sa tu spomínalo veľké slovo Láska. Ako aspík by som vám chcela ukázať ako vnímame lásku my a prečo sú niektorí z nás takí „zlí“. 
Až do dospelosti som vedela o láske iba jedno: „Láska bolí.“ Prečo? Lebo vždy som dostávala opak toho, čo som ako aspík potrebovala a to všetko v mene lásky. Aby mi mama dokázala ako ma miluje, neustále mi pripravovala rôzne prekvapenia -zmeny v mojej izbe, zmeny v jedálničku, nové šaty, nové hračky ako bábiky a iné. Naučila som sa žiť v hrôze z toho, čo moja mama zase vymyslí. Namiesto istoty, ktorú som ako aspík tak veľmi potrebovala mi dávala iba neistotu. Objímali ma, bozkávali rôzne tetušky napriek tomu, že som jasne dávala najavo ako mi je to nepríjemné. Obliekali ma do šiat, ktoré škrabali, tlačili, pichali ale boli „pekné“. 
Na mojich pocitoch samozrejme nezáležalo, dôležité boli pocity druhých ľudí, často úplne cudzích (tak som pochopila, že ak niekoho milujem mám jeho pocity ignorovať). No aj tak som nenávidila byť pekná. Príliš to bolelo. Hovorili mi, že krása musí bolieť. Mali pravdu, veď aj láska musí bolieť. Ale prečo musí byť láska taká krutá? Bolo toho oveľa viac a čím viac ľudí ma „normálne vychovávalo“, tým viac som sa ubezpečovala, že ak chcem ukázať niekomu ako ho milujem, musím byť tiež krutá. Lebo takto si ľudia „prejavujú lásku“. Preto som ľuďom, ktorých som milovala, ubližovala. Aj fyzicky. Keď mi vyčítali že som „surová“, hnevala som sa. Veď takto ma to naučili, prečo mi to teraz vyčítajú? Čo vlastne chcú? 
A čím viac som sa snažila žiť podľa vašich drsných pravidiel, tým som bola problémovejšia. Smutné je, že som to vlastne nevedela. Dokonca som bola hrdá na to ako „správne som sa naučila ľudí milovať“. Nevidela som, že sa ma ľudia vlastne boja. 
Slová "mám ťa rada" som vnímala ako príprava na podraz, lebo keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú. 

Keď som už bola dospelá, moja mama to začala pomaly ale isto vzdávať. Aj keď sme to vtedy nevedeli, bolo to najlepšie čo sa nám mohlo stať. Pretože namiesto toho aby mi vnucovala svoje predstavy lásky, si začala konečne všímať čo je príjemné MNE. Napríklad, že príjemný materiál odevu je pre mňa viac ako jeho krása. 
Že ticho je lepšie ako hluk. Že pokojný, vyrovnaný hlas je účinnejší ako emocionálny krik. Že jesť tie isté jedlá stále dookola milujem. Že neznášam prekvapenia. A nielen že si to začala všímať, ale začala mi dávať presne to, čo som vždy potrebovala. Vtedy som prvý krát CÍTILA, že ma NAOZAJ MILUJE. Len čo som to začala takto cítiť, chcela som aby to rovnako ako ja cítila aj ona. 
Tak som urobila to isté čo mama. Začala som si všímať, čo sa páči jej. A potom som sa snažila jej vyhovieť. Dokonca aj v tom, čo by mi bolo inak nepríjemné. A náš vzťah, roky lietajúci hore a dolu ako na hojdačke, začal byť konečne milujúci. Takže až v dospelosti ma mama definitívne naučila čo je skutočná láska. Ale aby ma to mohla naučiť, najprv sa to musela naučiť ona sama.


Čo učíte vaše deti vy?


Keď som čítala radu psychológa o nutnosti komunikácie, pochopila som aká cenná je táto rada. Nanešťastie sme to práve my, aspíci, ktorí máme problém práve so samotnou komunikáciou. Aj to sa potrebujeme naučiť. A zase je to na vás, aby ste nás to naučili. Ale prosím bez emócií, inak reagujeme buď agresívne, alebo sa okamžite stiahneme ako korytnačka do ulity. Ja viem, je to ťažké.

Svojím príspevkom som chcela hlavne ukázať, že ani dospelý aspík nie je stratený prípad. Veď aj ja som sa začala zlepšovať až v dospelosti. Keby moja mama vtedy vedela že som aspík, pristupovala by ku mne od začiatku inak a vyvarovala by sa zbytočných chýb. Myslela to dobre, naozaj ma milovala, ale dávala mi lásku ktorú potrebovalo neurotypické dieťa, nie aspergerské. Trvalo jej asi 25 rokov kým pochopila svoj omyl. Potom som pochopila svoje omyly aj ja. Ešte aj dnes narážame na niektoré problémy z našej odlišnosti, ale na rozdiel od minulosti máme nádej na riešenie.
A verte mi, že problémy musíme riešiť každý deň. Podľa mňa to za to stojí.