Výraz tváře z pohledu ženy s AS

Občas mám možnost mluvit s lidmi s Aspergerovým syndromem a jejich odpovědi mě fascinují.
Jejich svět mě fascinuje.
Díky nim poznávám svět svých tří autistů.

Tady jsem se s jednou ženou s AS bavila o učení emocí ap., jak po nás chtějí odborníci...
A její názor máte ZDE:

Takže, po prvé: ja sama nevidím absolútne žiaden zmysel učiť výrazy tvárí CUDZÍCH ľudí (detí). Aspík totiž nedáva žiaden logický zmysel učiť sa výrazy tváre ľudí, ktorých nepozná a ani nechce poznať. Čím cudzejšie, tým horšie.
Mne sa zase všetky tváre zdali rovnaké a nevýrazné. Podobne tak ostatní vnímajú napr. aziatske tváre. Dodnes mám problém s rozoznávaním tvári ľudí. Aspoň mimiku som sa už nabiflila.

Aspíci sú hodne zameraní na seba, takže ako ideálne vidím začať presne podľa toho. Vďaka digitálnym foťákom by nemal byť problém odfotiť aktuálne výrazy tváre vášho syna, ako sa smeje, plače a pod. nevadí, že má iba pár výrazov, dôležité je, že jeho vlastná tvár mu nebude nepriateľská tak, ako sú mu nepriateľské tváre cudzích ľudí.V prípade núdze sa dá použiť aj zrkadlo, keď sa bude smiať, alebo plakať. Popri tom by ste mohli povedať niečo ako: "Jenda sa smeje", alebo "Pozri ako sa smeješ".

Ak bude na vlastnú tvár reagovať pozitívnejšie, môžte postupne pridávať fotografie vás a vášho manžela, neskôr dcéry, babičky, dedka a pod. Pekne od Jendu až po čoraz širší okruh rodiny.
Až potom, prejdite na ľudí mimo rodiny, ako sú učiteľka, a pod.

Aby to bolo jednoduchšie, pri fotkách môžte robiť tzv. okruh výrazov. Teda jeden deň fotky iba s úsmevom. Druhý raz fotky vážne. Pre pochopenie môžete prstom obkresľovať daný výraz (napr. pery, obočie) prstom a medzi obkresľovaním pomenovať o čo ide... teda obkresliť prstom, pomenovať to a potom zase obkresliť na potvrdenie.

Fotky (tváre na fotkách) by nemali byť príliš veľké, inak sa syn stratí v detailoch tváre. Na fotkách by mala byť iba jedna osoba. Žiadne rušivé obrazy, ak sa to dá. Teda bez rušivého pozadia s množstvom detailov.

Ak by nepomohlo ani to, existuje ešte jedna možnosť. Rodina na fotke by mohla držať nejaký synov obľúbený predmet. Pri prezeraní fotky by ste prstom mohli najprv ukázať na predmet (autíci sú fixovaní ma veci, nie ľudí) a prstom by ste potom prechádzali od predmetu, cez ruku až k tvári k výrazu na tvári a potom späť k ruke až k predmetu. Je to taký nepriamy, bezpečný spôsob učenia sa. Popri tom by ste mohli komentovať to, po čom prechádzate prstom.

Prv, než vytvoríte všetky možnosti, skúste to so synovou fotkou, aby ste zistili ako reaguje. Ja som si výrazy tváre ľudí začala riadne všímať až potom, čo som si všimla svoj vlastný výraz tváre v zrkadle. Takže som začala od seba. Keby som začala od cudzích, ktovie či by som sa to niekedy vôbec naučila. Vlastná tvár je totiž najbezpečnejšia.

Nepýtať sa "Kto to je?!" Môže to vnímať ako nátlak. (To je přesně to, co jsem už dávno zjistila: Když se zeptám: "Co to je?" nebo "Kdo to je?"...Jenda jde okamžitě do afektu.)

Skôr mu vysvetľovať, stručne a pokojne čo je na fotke. (Přesně tak to dělám od jeho dvou let...)
Nejde predsa o test, ale učenie. napr. "Pozri ako sa Jenda usmieva" (prstom obkreslíte úsmev). a pod.

Nesľubujem žiaden rýchly úspech. Najprv musí pochopiť, že sa tejto výuky nezbaví. Potom si bude zvykať. Neskôr ho možno niečo zaujme. A ktovie kedy mu dôjde, že tvár na fotke je tá istá tvár ako tvár jeho mamy.

Veď si predstavte, že byste každý deň museli robiť zložitý matematický test, ktorému ani nerozumiete. Nemali by ste z toho stres?
On ani nemusí rozumieť otázke, stačí, že počuje opýtovací tón!!
Počuje otáznik a hneď má po nálade! (To mě zaujalo, protože to na Jendu perfektně sedí.)
Je to test, v ktorom zakaždým prepadne.
Pre vás je normálne opýtať sa "Kdo to je?" - ale pri učení skúste najprv len vysvetľovať a nepýtať sa. Aj keď budete mať pocit, že to hovoríte hluchému.

Váš syn je veľmi malý. Svoj výraz tváre som si ja všimla oveľa neskôr. Ktovie, možno v desiatich rokoch? Možno aj neskôr. Ja som sa však všetko učila sama a sama som musela prísť na to, čo sa mám vlastne učiť.

...úspechom by bolo aj to, keby pri pohľade na tváre vás, či seba neplakal. Treba byť trpezlivý a vytrvalý. Raz sa určite chytí. Ale môže to trvať dlho.

Dúfam, že vám to nejak pomôže.